Príbehy 20. storočia - Hudba jako protest

Hudba vám dokáže spraviť radosť, rozosmutniť vás, nabudiť, no aj priniesť nádej. Ak žijete v časoch, keď je kultúra cenzurovaná a sloboda slova obmedzená, práve hudba môže elegantne obchádzať mnohé nariadenia. Metafory a skryté odkazy boli zbraňou boja proti totalitným režimom v celej našej histórii a napriek tvrdej normalizácii sa platne či kazety so slobodnou hudbou šírili naprieč rodinami a kamarátmi. Tretie číslo časopisu Príbehy 20. storočia má názov Hudba ako protest. Nie vždy išlo o priamy protest – ako hovorí v rozhovore s Marianom Jaslovským exminister kultúry a organizátor mnohých kultúrnych podujatí Agnes Snopko, na Slovensku nebola umelecká scéna až tak výrazne zameraná proti totalite, no rozkvitala napriek nej. K neoficiálnej kultúre a šedej zóne bola štátna moc zmierlivejšia ako k disentu v Česku. V časopise sa napokon venujeme aj aktuálnej situácii. Slovenský reper Tono S. v komentári píše o tom, že hudobníci nesmú byť ticho. V šoubiznise sa pritom často javí, že byť bez názoru, zatvárať si pred nepohodlnými témami oči, byť apolitický alebo sa dokonca postaviť na ,temnú stranu‘ môže znamenať jednoduchšiu cestu k ,úspechu‘, tvrdí. Aj preto sa podľa neho treba vyjadrovať k dianiu v spoločnosti, politike a v kultúre, najmä v časoch, keď sa kultúra zvrchu delí na viac a menej národnú či tradičnú. Naše slová by mali spájať, nie šíriť nenávisť, dodáva. V časopise nájdete: ●rozhovor s Agnesom Snopkom o tom, v čom bol hudobný underground na Slovensku iný a či protestoval proti režimu, ●text Barbory Šťastnej o normalizácii hudobného priemyslu v časoch komunizmu, ●názor repera Tona S. o tom, prečo by umelci nemali byť ticho, ●príbeh Karla Kryla, ktorý bol nepohodlný pre komunistov aj pre chybujúcich demokratov a ktorý zažíval po zmene režimu sklamanie, ●recenziu na knihu čínskeho básnika Liaoa I-wua Pre jednu a sto piesní o nezlomnej vôli proti útlaku, ●príbeh koncertného majstra Juraja Alexandra, ktorý prežil koncentračný tábor a ktorého zahraničné turné režim toleroval, pretože z neho profitoval ●spomienky Mariána Pavúka o začiatkoch hudobného klubu Bombura aj o policajných bitkách pri undergroundových koncertoch Tretie číslo štvrťročníka Príbehy 20. storočia ilustroval Matúš Maťátko. Až v roku 1988, keď som už hrával pätnásť koncertov mesačne, som dostal povolenie hrať. Povolenie pre divadlo, lebo vraj to, čo hrám, nie je hudba. Václav Koubek, český pesničkár