Labyrint zo spálenísk

knihe Najnovšia kniha Ľuboša Svetoňa s troma cyklami poviedok je zaujímavým čítaním o etických zauzleniach závislostí - či už ide o závislosť od iných osôb alebo od iných vecí, majetkov či drog. O deficitoch, pocitoch viny, o sklamaniach a hľadaní spôsobu prežitia, o hľadaní samého seba, ale aj súputníkov. O podstatných drobnostiach, ktoré ovplyvňujú životy našich súčasníkov. Recenzie: Biblioterapia Už vo svojej prozaickej prvotine Utekáš - neunikneš (1994) si Ľuboš Svetoň vymedzil literárne pole pôsobnosti, ohraničil okruh tém, ktoré spracováva. Orientuje sa na zachytenie extrémnych situácií v živote bežných ľudí, ktoré ich zasunuli na dno vlastných síl a stali sa tak pre bezradného jednotlivca bolestnou definitívou. Najnovšia Svetoňova kniha Labyrint zo spálenísk predstavuje rozsiahly súbor poviedok, rozdelený do troch cyklov: Mihoty, Dotyky, Mávnutia. Ide síce o obrovské kvantum textov, avšak ako Ariadnina niť sa nimi nesie tmeliaci leitmotív závislosti. Autor tematizuje bezvýchodiskovosť a fatalizmus svojich antihrdinov, ktorí prepadli rozličným nástrahám. Ich výpočet by bol široký, za všetky možno spomenúť chronicky známe: závislosť na alkohole, tvrdých drogách, či tie novšie: depresie a psychické poruchy prameniace z uponáhľaného spôsobu života, alebo chorobná hráčska vášeň (gamblerstvo), závislosť na počítačových hrách atď. Ide o defekty a deficity rozličnej tonality, ktorých podstata je oveľa zložitejšia, než sa na prvý pohľad zdá. Nepoviem iste nič nové, keď vyjadrím názor, že korene takéhoto zla sú zapustené v spoločnosti, ktorá ho nie je schopná absorbovať prostredníctvom kultúry. V necivilizovaných spoločenstvách sa násilie stáva pravidlom osobného rastu a je namierené nielen voči druhým, ale i voči sebe. A od sebaubližovania je blízko k závislostiam. Nemožno sa čudovať, že v krajine, kde sa namiesto kvalitných filmov nakrúca iba pornografia a umelecká literatúra vychádza v nízkych nákladoch (nižších ako pred 2. svetovou vojnou), je závislosť častým javom. Sprievodným znakom zotrvávania v tomto kritickom stave je uzavretosť, individualizmus a intolerancia, enormné požiadavky na súčasníka, ktorý má iba dve možnosti: 1. Vyniknúť, prispôsobiť sa zložitosti. 2. Existovať, viesť zápas o prežitie: -Úprimnosť nestačí. Viera tiež je málo. A predsa: jedno, druhé, alebo oboje mnohým ľuďom stačí ku šťastiu. K predstave, že by mali byť šťastní a umárajú sa, hľadajú vinu vo vlastnej slabej snaživosti, keď im ideálnu predstavu čosi alebo ktosi kazí- (s. 44). Svetoň ukazuje aj cestu von zo zničujúcej závislosti autorskou stratégiou na úrovni textu. Literatúru chápe ako svojrázny druh terapie, pokúša sa vcítiť do vedomia hlavných hrdinov svojich poviedok a pomocou hlbokej empatie nám v rozprávaní v prvej osobe sprístupňuje ich príbeh, myslenie. Citlivý prístup k postihnutým je naznačením možného smeru, nie však riešením. Dôležitým faktorom je určenie priorít: akceptovať týchto ľudí, neakceptovať ich závislosť. Ján Norovský, Knižná revue 13/2001